Gillnet fishing

Po návrate z Finse sme boli chytať ryby v rámci predmetu “Metodar og analyse av vilt- og fiskebestandar” čo v preklade znamená “Methods and analysis of wildlife and fish stocks”

Je to súčasť širšieho projektu zameraného na skúme vplivu vodnej elektrárne na ekosystém jazera Seljord (traduje sa, že v ňom žije morská príšera). Našou úlohou je nachytať 100 kusov pstruhov, odbrať z nich vzorky a spracovať výsledky. Chytá sa do žiabrových sietí – gillnets.

Prvýkrát bol s nami učiteľ menom Frøde, ktorého sme si hneď prekrstili na Frodo, Ukázal nám čo a ako, aby sme potom v budúcnosti mohli isť na lov už sami.

Frodo

Mali sme spolu 16 sietí s rôznymi priemermi ôk. Umiestnili sme ich na oboch brehoch jazera. Vždy to bola záležitosť dvoch dní. Prvý deň rozhodiť siete, druhy ich ísť pozbierať. Potom ešte do večera v laboratóriu. Ryby treba odmerať a odvážiť. Z každej treba odobrať šupiny a otolity na určenie veku, tkanivo na DNA analýzu, žalúdky na analýzu obsahu. A ešte určiť pohlavie ryby. Každý výlet nám vyniesol tak 30 až 40 rýb. Takže večery v laboratóriu boli dlhé.

Odmenou nám však boli pstruhy (samozrejme okrem poznania :)). Keď sa totiž pýtali učiteľov, že čo s vypitvanými pstruhy, tak odpovedali, že je to odpad a že ich máme vyhodiť. To určite, čerstvé pstruhy ...
Boli výborne. V rúre s cesnakom, na grile iba so soľou a všelijaké iné. Ešte sú posledné v mrazničke.

Grilovačka zo pstruhov

Rekordný úlovok čo sa nám podaril, bol krásny pstruh 65 cm dlhý a 2,9 kg ťažký, druhý najväčší akého som v živote videl.

 

Miro

Finse - hurá do terénu 2

NORGE!!

Ako ste sa mohli dočítať v predošlom blogu, čakal nás ďalší field trip. Po pár hodinách doma, skvelom spánku vo vlastnej posteli ( pozn. autora toto sa týka iba Mira) a ďalšej noci strávenou nad seminárkou a prácou sme ráno o 7 vyrazili z Bo smer Geilo. Šoféroval Miro, a ja som dobiehal spánkový deficit, pretože 2 hodiny spánku nestačia. Cesta bola krásna a veselá, ako spieva jedna pesnička nášho detstva. Jazerá, vysoké skalné steny, vodopády, tunely, prudké serpentíny a neoblomný dážď sprevádzali našu cestu. Podarilo sa nám natankovať, nakoľko sme šli cez hory bez takmer žiadnej civilizácie, najdrahší benzín. Cena bola 13,66 NOK ( približne 52 SK). Po asi 4 hodinách na ceste sme dorazili na Geila ( vyslovuje sa to jajlooo), kde sme nechali auto a mali chvíľu času. Na stanici okrem nás študenton Alpine Ecology boli aj Japonci, Briti, Američania, všetci čakajúci na vlak smer Finse a Bergen. Lístky na vlak sa dajú kúpiť na stanici, ale ak to človek zaplatí cez internet, cena je nižšia a hneď dostane aj niečo ako miestenku. Po nadiktovaní kódu a mena dostanete lístok, prípadne ešte sprievodca skontroluje ISIC a jeho platnosť podľa prolongačnej známky. Áno, sprievodcovia a pracovníci ŽSSK, čítate dobre, podľa prolongačnej známky, a nie podľa dát v čipe. Alebo fakt, všetko treba overovať toľko krát?
Vlak bol parádny, nádherný panoramatické výhľady, komfortné cestovanie ako má byť aj za komfortnú cenu (za 56 km 76 NOK = 300 SKK). Vo Finse nás prekvapil sneh s dažďom, krásny severný vietor a bosý Nór, vychutnávajúci cigaretu. Po pár minútach sme dokráčali ku Finse hytta, chatou vlastnenou Nórskym turistickým spolkom s kapacitou asi 120 ľudí. Izby boli krásne, mali sme zabezpečené raňajky a večere a celé to platila škola. Pracovali tu Poliaci a dokonca jeden Slovák! Chlapík žijúci v Londýne, pôvodom z Galanty, sympaťák a prvý Slovák, ktorého sme v Norge stretli...Skutočná dovolenka. Čakala nás len krátka prechádzka zasneženou krajinou, gulovačka so španielmi, ktorí boli v siedmom nebi a zahliadli sme aj zver! Po návrate, prišlo to v čo sme už asi ani neverili, že existuje. Teplá večera, ktorú si nemusíme sami variť. Aby som bol presnejší, polievka s chlebom a skvelou cesnakovou pomazánkou, ryby, mäso, zelenina, syry, rôzne prílohy kto si čo vybral ako druhé a zlatý klinec programu dezert v podobe pudingov a krémov. Samozrejmosťou bola káva, čaj, alebo džúsy. Neviem ako v Mirovom prípade, ale týmto dňom sa pre mňa začala šťastná fáza Erazmu v nórsku.

Jazero vo Finse

Finse hytta

Na ďalší deň, sme už ako bolo dobrým zvykom field tripu vyrazili do terénu a pomocou quadratic analyses sme hľadali rastlinky a určovali ich. Smer misie bol jasný, jeden z jazykov Hardangerjokulen (4. najväčší ľadovec v Nórsku) zvaný Bleisen ( modrý jazyk). Bol to náš prvý kontakt so skutočným ľadovcom, pokrytým hlbokými trhlinami z ktorých vyžarovalo modré


Španieli na ľadovci

svetlo – odraz od belasého ľadu. Španieli, my, Kirgizi aj PhD študentka Steffanie z Nemecka, všetci sme neodolali a vybehli hore. Po návrate na Finse hyttu, sme sa len uistili, že sa mu musíme ešte pozrieť na zúbok. Miro študoval metodiku ( Glacier book) a ja som vymýšlal somariny. Pokúsili sme sa na tento mini výlet nahovoriť aj ďalších, ale nakoniec nikto nechcel ísť. Ale rangerov takýto detail neodradí.

V nedeľu, posledný deň field tripu bolo počasie obstojné, síce zamračené, ale aspoň neboli zrážky. Po doobedňajšom programe, venovanom rastlinkám, sa vrcholové družstvo v zložení Miro a ja, okolo obeda vydalo smer ľadovec! Materiálu sme nemali veľa, jeden cepín a jedny mačky, takže sme si každý do batohu pribalili aj bol kila božej milosti a prilbu. Po ľahkom 2 hodinovom treku ku ľadovcu, sme sa nazuli do našej skromnej, ale morálne silnej výbavy a vyrazili pomedzi trhliny hore. Veru nebola to sranda, niektoré boli aj 40 metrov hlboké. Tak sa družstvo rangerov pod ťarchou metodickej doktríny, ktorej pravidlá sme snáď všetky porušili rozhodlo vyskúšať záchranu. Ako obeť som sa vybral ja. Malý skok do trhliny, ktorá sa tvárila bezpečne, a potom Miro so svojim porichtungom sa ma snažil vytiahnuť. No... išlo to..ale keby spadnem viac ako 10 metrov asi by tam nechal dušu a ruky aby ma vytiahol.

Miro a vrchol našej expedície

Zdeno na konci jednej z modrých trhlín

Tak sme metodicky zvolili čo najbezpečnejšiu trasu. Grémium sa vždy zhodlo na tom kade ísť. Našťastie sme našli stopy po predchádzajúcej výprave so sprievodcom (600 NOK na osobu za 2 hodinovú prechádzku) , tak sme to skúsili ich bezpečnou cestou. No keďže čas nás tlačil, tak asi po 250 možno 300 výškových metroch sme to otočili. Povedal by som, že táto prvá výprava bola lepšia ako prvý sex. Bolo to neskutočné, plné napätia, vzrušenia a ešte sme si to aj užili.
No každý zázrak raz končí, a o 19:07 prišiel náš vlak a bezpečne sme opustili Finse... miesto kde sa musíme vrátiť. Po hodine vo vlaku nás čakali už len 4 hodiny šoférovania domov do Bo.

Haukjelli - hurá do terénu

Jemný dážď a jeseň padá na zem,

Piaty týždeň v Nórsku premieňa sa vo včerajšok,

Preto ďalší príspevok na blog hádžem,

Aby ste všetci vedeli, že rangeri sú OK.

Po dlhšej odmlke Vás opäť všetkých zdravím, prisahám, že moje ruky už viac krát chceli napísať tento a iné blogy, ale z dôvodov kritického nedostatku jedla, času, spánku, lásky, alkoholu a drog to vážne nešlo.

V dnešnom blogu vám porozprávam o našom prvom field tripe (rozumej výletu do terénu za účelom poznania fauny a flóry). Prišlo pondelkové ráno 1. september, roku pána 2008, ja po prebdenej noci nad seminárkou na religionistiku, sme ráno v silnej zostave, rangers, Španieli, kirgizské slečny a zopár Nórov vyrazili smer Haukjelli. Haukjelli je názov osady, turistického centra, so zjazdovkami, jazerami, vyhľadávaným Nórmi hlavne kvôli poľovaniu. Totiž tu je to národný šport a tak mnohí trávia čas v zelenom goratexe vyčkávajúc na stáda jeleňov, sobov, losov, ktorých je na plošine Hardangevidda niekoľko tisíc. Náš ciel bol však iný. Spoznať faunu a flóru.

Začali sme hneď z hurta, po výstupe z autobusu. Zaujímavé druhy cievnatých rastlín a lišajníkov sprevádzal začiatok pravého nórskeho počasia ( 5 stupňov, dážď, vietor). Reku skutočne niet lepšej kombinácie. Prvý deň sme spoznali dovedna 40 druhov rastlín, no kvôli fakt vynikajúcemu počasiu sme to zakončili už okolo tretej poobede. Všetci premrznutí, uzimení a premočení. Goretex negoretex, nórsky dážď sa dostane všade.

Večer sme trávili sušením všetkého mokrého, a Marcos- jeden z dvoch španielskych chlapíkov sušil tak intenzívne, až mu zhoreli topánky J Veru nikdy netreba podceniť výkonne elektrické sušiče. Večer prebiehal v znamení sáčkovej stravy, a mirec hral karty so španielkami.

Druhý deň, sa počasie umúdrilo a tak sme konečne videli ako vyzerá haukjelli. Krásne jazierka, vo vyšších polohách ešte stále sneh, vysoké steny skalnatých hôr a gýčovo modrá obloha. Nádhera. No nič netrvá večne a nórske počasie už tobôž nie. Asi po dvoch hodinách skúmania alpínskej flóry začalo opäť pršať. Dážď bol vytravalejší ako my a tak keď sme sa po niekoľkých hodinách dostali do vyhriateho autobusu, nikto neodolal káve z automatu... Bola silná, ale hlavne teplá. V ten večer už nikto nechcel ísť do terénu, no bolo treba rozmiestniť pasce na myši, aby sme mohli analyzovať veľkosť ich populácie a vplyv na dravce. S Charliem ( Yankee zo severnej Dakoty), traja španielsky dobrodruhovia a ja sme vyrazili s jednoznačným cieľom. Miro sa zatiaľ staral o španielky, však reku také južanské ženy treba v tom počasí niečím zahriať.... tak opäť hrali karty.

Tretí deň sa začal zamračene a celú noc pršalo. Už sme boli zmierení, že po návrate budeme opäť sušiť jak diví. Deň nezačal práve najlepšie, nakoľko sa do našich pascí nechytila ani jedna myš. Inými slovami keď nie sú myši, nie sú ani dravce a o tom sme sa išli presvedčiť. Z ničoho nič sa počasie prudko zlepšilo, a my sme prudko vedeckou metódou s využitím GPS a rojnice hľadali dravce. Bola to krásna prechádzka, potoky, jazerá, gýčová obloha, snehové polia, no boli sme vo svojom živle. Jediná chybička krásy bola v tom, že sme nevideli ani jedného dravca. Takže skutočne... Keď nie sú myši, ani vtáka človek neuvidí.

Nasledovalo už len odoberanie vzoriek z vody, hmyzu a cesta domov. Všetko prebehlo hladko, aj som stihol urobiť cestou naspäť kopu vecí do práce. Tak takto nás privítali Nórske hory. S očakávaním sme sa tešili do Finse, kde vo štvrtok začínal náš ďalší no tento krát štvordňový field trip.

Postrehy z Nórska I.

Skúsim tu spísať pár postrehov z Nórska, čo sme si zatiaľ stihli všimnúť. Sú to väčšinou veci, ktoré sa vymykajú “klasickému” mysleniu. (myslím poznačenému slovenskými reáliami). Možno to pomôže niekomu, kto sa tu chystá.

Ľud pospolitý:
Ľudia sú tu dobrí. A v princípe veria v to, že aj tí druhí sú dobrí. U nás je to presne naopak. V princípe máme skôr tendencie neveriť ostatným. Človek nás musí presvedčiť aby sme mu začali dôverovať. Tu musíte ľudí najskôr sklamať aby zmenili svoj dobrý názor na vás. (nie že by sme to zažili). Veci sú tu všade okolo domov bez plotov. Člny pri jazere parkujú so založeným motorom. Na stavbe na noc nechávaju skoro všetko náradie vonku. Nie je problém naraziť na samoobslužné predajné stánky. Najmä teraz, keď je sezóna ovocia. Pri ceste stojí karavan, v ňom sú nabalené jablká v asi dvojkilovýh sáčkoch. A oznam: 40 korún za jeden sáčok vhoďte do pokladničky. Možné na Slovensku? Neuveril by som, kým som neuvidel.
Na druhej strane sú ľudia skôr tichý, zdvorilo ostýchavý. Málokedy (vlastne nikdy, keď tak rozmýšľam) sa prihovoria prvý. Toto správanie sa však radikálne mení, keď si vypijú. Najmä mladšia generácia. Vtedy sú niektorý na nevydržanie.
Skoro všetci pijú kávu. Veľa a všade.

Doprava:
Ťažko sa zvyká zo stredoeurópskych podmienok. Dialničná sieť minimálna. Na cestách je maximálna rýchlosť 80 km/h. Miestami (veľmi často) znižená na 70, 50 a aj 40 km/h. Nóri zvyčajne dodržujú, aj keď policajtov je pomenej. Aspoň tu u nás som mal šťastie len raz vydieť policajtov pri ceste. Vyskytujú sa aj automatické radary. Sú označené tabuľkou “Automatik trafik kontrol” a je tam uvedená dĺžka úseku. Nóri jazdia kľudne a doprava je relatívne plynulá.
Zaujímave je značenie zákrut. Skoro každá trocha ostrejšia má podobnú značku ako u nás. Vyzerá to akože sa chystá nejaká strašná zákruta a pritom sa v pohode dá prejsť povedzme aj sedemdesiatke. Treba si zvyknúť.
Svietenie je tu povinné. Aj zimné pneumatiky. V zime sú povolené ak pneumatiky s hrotmi. Pozor si treba dávať na soby.
Benzín stojí okolo 12 až 13 NOK (cca 50 Sk). Často sa ceny menia. Zo dňa na deň. Zvyčajne je lacnejší v nedeľu. Niekedy aj o korunu (nórsku).
S podobným systémom ako u samoobslužného predaja ovocia, sme sa stretli aj pri platení za parkovné.
Železničná sieť je celkom dobrá. Vlaky sú moderné, čisté. A drahé. Lístky sa oplatí kupovať vopred cez internet. Vo vlaku sprievodcovi poviete len číslo rezervácie.
Nemáme skúsenosti s linkovými autobusmi.Máme skúsenosť len zo zájazdu do Haukeli. Samozrejmosťou je káva na palube a WC.

ďalšie postrehy sa zbierajú ...

Miro

Požiar, bobry, výlet, disco

Tak po dlhšej prestávke ďalšia dávka príspevkov. Boli sme týždeň mimo a týždeň predtým sme to tu trocha zanedbali. Tak poďme pekne po poriadku.

Zažili sme požiar, ako z názvu vyplíva. Ale nebojte sa, nie my, ale susedia vo vedľajšej chatrči. Konkrétne chlapec z Nepálu. Ako správny budhista si večer zapaľuje vonné tyčinky. Nechal ich však bez dozoru a jedna neposlušná spadla do plného odpadkového koša. O chvíľu sa rozozvučal požiarny alarm. Nevenovali sme mu spočiatku pozornosť, po chvíli sme si však uvedomili, že je to asi niekde celkom blízko. Keď dobehlo nepálske dievča hľadajúce obyvateľa inkriminovanej izby tak sme vedeli, že je zle. Schytil som hasičák z našej chodby a utekali sme. Obyvatelia cengajúceho domu postávali vonku, alarm cengal tak silno, že si človek nerozumel vlastného slova. Vbehli sme dnu. Izba z ktorej sa dymilo bola zavretá. Popýtal som niekoho kreditnú kartu a trikom ako z amerických filmov som otvoril izbu. Vyvalil sa kúdol dymu. Nebolo vidieť ani okno na druhej strane. Odpadkový kôš bol celkom zhorený a plamene šlahali za dverami. Odistil som hasičák a pekne napenil celý roh izby. Bolo po požiary. Akurát dym bol už na nevydržanie. O chvíľu dobehlo celkom veľké zvedavé publikum, lebo alarm stále "cítil" dym. V dialke bolo počuť sirénu z hasičského auta. Niekto totiž iniciatívne zavolal hasičov. Vyzeralo to, že asi nevedia nájsť miesto činu. Po chvíli došli v plnej výbave. Za nimi sanitka.  Tetušky zo sanitky sa ma vypytovali či som bol dlho vystavený účinkom dymu. Všetko nakoniec dobre dopadlo, dnes dostal nepálsky ohnivý muž list z polície, že mu bola priznaná vina, ale nebude pokutovaný.

Začiatkom týždňa sme boli na rieke pozorovať bobry. Bol to nočný výlet. Začínali se o ôsmej a končili pred jedenástou. Motorovými člnami sme sa plavili hore-dole po celkom veľkej rieke. Silnými svetlami se svietili na rieku. Jedného bobra sme videli na veľkú vzdialenosť, kým sme sa sa stihli priblížiť tak sa potopil a odplával. Keď začalo pršať a vracali sme sa do prístavu, zrazu sa na ľavoboku objavil jeden bobor. Takmer sme ho zrazili člnom. Bol tak na meter, meter a pol od člna. Asi bol viac prekvapený ako my. Uvideli sme ho ešte raz, keď sa vynoril a potom sa definitívne stratil v tme.

V piatok sme mali terénne cvičenia tu zvané "field trip". Boli sme už v rangermi preskúmanej lokalite Lifjel. Zase nás obrali o 20 NOK za parkovanie. Výlet to bol pekný, počasie vyšlo. Učili sme sa alpínske druhy rastlín. 

Arvid Odland pri vysvetľovaní

V sobotu sme boli pozrieť miestny študenský disco bar KROA. Tentoraz som šoféroval ja a odtrhol sa Zdeno. Spoznali sme dve Poľky. Boli sestry. Potešili sa, že počujú nejakú známu reč. Jedna bývala minulý rok so Slovenkou. Potrénovali sme trocha poľštinu a potancovali.  Bolo celkom fajn, až na jednu vec. Na konci sme boli mokrý od piva. Ľudia tu majú zvláštny zvyk tancovať s pohárom piva v ruke (ak sa to dá nazvať tancom :D). A sem tam, alebo aj častejšie sa stane, že to pivný tanečník neustojí. Ja som mal napríklad mokré nohy v sandáloch od piva na podlahe, na nohavice mi vylial pivo chlapík, ktorý sa primotal do cesty Zdenovi a ten do neho nechtiac drgol. Mokré som mal aj tričko na chrbte. Vtomto prípade páchateľ neznámi, prípad sa odkladá. A pre koncom som mal už aj vlasy mokré od piva. Vďaka španielke Maríi. A Zdenovi smrdí bunda doteraz :D. Možno sa to ostatným nevadilo, ale ja, ktorý som šoféroval (a to znamená, že nebol pod vplivom) to až také smiešne neprišlo. Dosť bolo sťažovania, večer skončil celkom dobre. 

Miro

Prvý víkend

Ahoj ahoj ahoj.... A tak jsme zase tady jako každou středu a každej pátek, je tady Váš ranger se svým blogooom 

Naše prvé dni v krajine severskej, plnej prírodných aj ženských krás sa pomaly pohli ďalej a s prichádzajúcim víkendom sme sa napriek jemnej únave zo štvrtkovej party rozhodli navštíviť túto krajinu a jej prírodné krásy aj intímnejšie. Ako miesto určenia bola rangermi definovaná oblasť Lifjell, zimné lyžiarske stredisko, respektíve náhorná plošina plná jazierok pri Bo.
A tak po zbalení potrebných zbytočností ako spacká, karimatka, jedlo sme v piatok okolo pol ôsmej večer úspešne vyrazili. V zostave rangers a Elisse (naša nórska spolubývajúca). Po krátkej ceste nás na ľudo a auto prázdnom parkovisku prekvapil parkovací automat a znova sme boli o 40 NOK ľahší. Po naštudovaní mapy sme vyrazili... Na našej nie dlhej púti k miestečku na nocľah sme sa zastavili len občas, či už kôli pohľadom na krajinu, čučoriedkam ( synonymum pre doterajší pobyt v Nórsku sa dá definovať ako blue berry land.... sú všade) alebo kôli našej zárobkovej činnosti- zbieraniu prázdnych plechoviek a flašiek ( V Norge sa zálohuje všetko – plechovky, plasty a sklo a v obchode za to človek dostane pár dosť podstatných drobných  ). Okolo desiatej večer za mesačného svitu sme prišlo na miesto M, okolo sa potulovali ovečky a my sme sa rozhodli usadiť. No blízky dážď nás troška prekvapil, ale našťastie neďaleko bola malá chata s pergolou alebo prístreškom kde sme to definitívne zapichli. Inak osamelých, drevených chatiek v Lifjelli je neúrekom, nakoľko Nóri si až tak s ultimátnou ochranou prírody nelámu hlavu. Zaujímavou vecou je tu aj spôsob akým chovajú ovce, nakoľko tie sa bezprizorne premávajú kade tade. Od lúk, cez kríky, strmé skalné bralá až po turistické chodníky. Ich životný cyklus je troška odlišný od slovenských kolegýň, keďže začiatkom leta ich dovedú hore, označia štítkami a zvoncami a celé leto nechajú pobehovať a žiť krásny ovčí život v týchto bohom zabudnutých horách. No na jeseň ich nejakým zázračným spôsobom nájdu, ostrihajú vlnu a prevedú ich do ovčieho neba.

Tu sme spali na priedomí

Ofce

Keď vyšlo slnko, Miro, ja a nakoniec aj Elisse zo spacákov, po výdatných raňajkách (BeBe dobré ráno a banán) sme sa pohli ďalej cez krajinu skál, jazierok, oviec... Skutočný raj. Pohodový výlet sprevádzali masy vynikajúcich čučoriedok, slnko sa striedalo s mrakmi až pokým sme nenašli to...to o čom snívam od príchodu do nórska...áno vážení a milí našli sme malé snehové pole...

augustový sneh, necelých 1000 mnm

Po tomto extatickom zážitku nasledovala pohodová harmonická prechádzka jazernou krajinou, obed, všade prítomné ovce (majú viacero verzií Beeee...niektoré dokonca konvertovali na Meeeeee). Túru sme poobede okolo štvrtej úspešne zakončili a išli smerom Breisas- naša chatrč.

 

 

krajina plná jazier (a ofiec)

No keďže sa rangerská vášeň pre adrenalín necítila naplnená, bo malej večeri sme vytiahli všetok lezecký vercajch a vybrali sa ku stromom za chatrčou. Cieľ bol jasný urobiť lanovku, aby sme sa troška zabavili a samozrejme aj pár susedov, neveriacky pozerajúcich. Inými slovami, postupne sme vymysleli systém upevnenia lán, statikou hore, dynamiku natiahnutú medzi stromami ( v najvyššom bode mala lanovka okolo 6 metrov a celkovú dlžku tak 15 metrov). Inými slovami keď sme na všetky miesta jebli ten správny porichtung mohlo sa rodeo začať. Ako pokusný králik som bol vybratý ja. Strach, či všetko drží správne vystriedala zábavná situácia s brzdiacim prusíkom ktorý sa mi zasekol a musel som ho odrezať. A v tom momente sa to dalo do pohybu. Bolo to neskutočné, skvelé, len možno trochu krátke. Pristátie bezpečne medzi dva stromy s využitím blokantu zo statického lana ktoré zároveň napínalo dynamiku. Nasledoval Miro, ktorý tiež úspešne prežil. Trochu sme ešte vylepšili systém šplhania na strom a pomalé prusíkovanie sme vymenili za lezenie ala na udicu. Nabudúce už skúsime niečo štýlu Dan Osman...

 
... a lanovkári rozmotali laná


Miro the rope man

Po druhej večeri nasledovalo rýchle rozhodnutie ísť spoznať a vidieť aj iné krásy nórska a tak akčná slovensko-nórska zostava vyrazila na miestnu Disco. Atmosféra po príchode bola riedka ani vzduch na Evereste. No po asi hodine, okolo pol noci sa všetko dostalo do správnych koľají, Nórky sa promenádovali vo svojich krátkych šatočkách, s veľkými výstrihmi a blonďavými vlasmi. Ako by povedal klasik... bolo by o koho aj fúrik s hnojom oprieť. No kedže nie som poľno ani porno hospodár, radšej som sa venoval konverzácií so spolužiakmi a vdychovaniu benzénu, nitrozamínov, formaldehydu a kyanovodíku. Ku koncu Disco sme sa odhodlali aj presunúť na parket, ktorý bol plný zahraničných spolužiakov a pár Nórov a rozhýbať sa v nejakom rytme. Trošku to bol problém, nakoľko DJ bol skutočný gurmán, no asi mu ušlo, že na oldies psychodelic trance nevedia všetci tančiť. Taký Arnoštek by mu to určite ukázal ( pre nezainteresovaných http://www.youtube.com/watch?v=7J7AGC3Aixk ) . No ako sa španielky stávali prítulnejšími a naša únava sa stupňovala, rangeri sa rozhodli pre strategický ústup a moja maličkosť v Nórsku poctivo abstinujúca :) došoférovala domov.

Pokračovanie nabudúce...

Zdeno

Prvé dni

V Bø sme mali dohodnuté stretnutie na stanici s kontaktnou osobou. Meškali sme asi polhodinu a chalan mal nedostupný telefón. Tak sme sadli na lavičku a čakali. Trocha ďalej sedeli tri holky na schodoch s veľkou kopou batožiny. Ohodnotili sme ich na Španielky. Šli sme k nim a prihovorili sa. Bola to pravda. Čakali na toho istého chlapíka, čo aj my. Ako sme zistili, prišli študovať Alpine ecology ako my dvaja.

Počas čakania sme začali spoznávať miestné zvyky.  Zaujímave bolo pozorovať miestnú mládež. Vozenie sa na aute je tu asi miestny šport. V čom to spočíva? Na hlavnej ceste v meste je kruhový objazd, pri stanici druhý. Chalani sa v aute s hlasno hrajúcou hudbou (znelo to ako výber nórskych ľudoviek v modernom podaní) vozia od jedného kruháču k druhému. Za tú polhodinu čo sme tam boli sme narátali jednému autu aj do 20 prejazdov. 

Po chvíli čakania prišiel Lars - zamestnanec International office. Mal pre každého obálku s dokumentami a klúčom od izby. Zaviedol nas do časti mesta s menom Breisas. Tu sú ubytovaný študenti. Nie je to však klasický internát v slovenskom ponímaní. Vyzerá to skôr ako taký kemping. Ubytovanie je v drevených domčekoch, menších aj väčších. Vyššieho či nižšieho štandardu, podľa čoho sa aj odvíja cena. Náš je samozrejme najlacenjší. Je tu šesť jednoposteľových izieb, kuchyňa, sprcha. Okamžite dostal prezývku chatrč. Ale nie, nie je to zlé ubytovanie. Naša chatrč je celkom posledná, na kraji lesa, čučoriedky rastú pod oknami.

Bývame s jedným pakistancom. Volá sa Anjum. Žije v Nórsku už 13 rokov, po nórsky hovorí lepšie ako po anglicky. Žije niekde pri Osle a často chodí domov. Zvyšní traja sú Nóri. Jedno dievča sme videli asi trikrát doteraz. Chalan sa volá Ole. Dnes sme zistili že je náš spolužiak na jednom predmete. Študuje Master degree. A posledná je Elisse. Celkom správna baba. Nejak zapadla medzi nás. V lete bola na Slovensku v Zaježovej na tri týždne. Určite netušila, že bude o mesiac piť so Slovákmi v Nórsku hruškovicu :D

Víkend sme strávili s návštevou so Slovenska. Zdena prišli pozrieť kamaráti. Motali sme sa po okolí. Večer sme išli zakempovať k jazeru. Elisse išla s nami. Poseedeli sme, ochutnali trocha borovičky a zaliezli do spacákov. Ráno sa chalani pobrali ďalej. Smer fjordy, Oslo a nakoniec Amsterdam.

Mišo a Tchor :D

Elisse

V pondelok sme boli v škole na slávnostnom otvorení. Malo to oficiálny charakter. Akurát, že na zahraničných študentov nemysleli, Bolo to celé po nórsky. Prvý školský týždeň bol len informačný. Mali sme meetingy, kde nám ukazovali informačný systém, prednášali o vzdelávacom systéme v Nórsku. Niekedy som si pripadal ako keby pochybovali o našej inteligencii. Všetko opakovali, zdôrazňovali. 

Miro

Cesta

Cesta a príchod.

Vyrážal som v stredu ráno z Levoče okolo pol ôsmej. Išli sme dvaja, aj s mojím bratom, potreboval zviesť do Prahy. V Žiline sme sa zastavili po Zdena. Bola celkom sranda ako to všetko nabalíme do auta, lebo ja som išiel už dosť plný. Nakoniec sa ale všetko podarilo, Zdeno musel doma nechať iba vrecko zemiakov. Do Brna šoféroval Rasťo, z Brna do Prahy ja. Tam sme sa vyspali u Zdenovej tety.

Ďalší deň sme išli cez Prahu, Rasťa sme vyhodili v Chodove na metro. My sme pokračovali ďalej. Trafili sme na Prahu blbý čas, zdržali nás zápchy. Nakoniec sa nám podarilo vymotať von. Potom smer Teplice. Tam nás zase zdržiavali práce na ceste. Konečne sme došli na hranie. Zastavili sme na poslednej pumpe. Boli sme celkom atrakcia s lyžami na streche. Dotankovali sme plnú, dali si dobrú polievku a hovädzí guľáš.

Za hranicou sme sa napojili na nemeckú diaľnicu. Radosť šoférovať. Dá sa tam robiť 220 až 250 km za dve hodiny s kľudnou jazdou. Na väčšej časti dialníc majú tri pruhy, hneď to pomôže plynulosti dopravy. Bol jeden úsek, kde bola ako keby staršia dialnica iba s dvoma pruhmi . Tam premaľovali čiary a celkom pravý pruh išiel po krajnici, rýchlosť bola obmedzená na 110 km/h, ale doprava bola plynulá. Ten nemecký poriadok cítiť všade. Prejavuje sa v takých drobnostiach ako napríklad: značka s popisom, že najbližších 12km nebude núdzový telefón, značenie výjazdov ( značka s bielym pruhom 300m pred začatím odbočovacieho pruhu, potom 200, potom 100 ). Výborná vec je aj číslovanie výjazdov. Majú to aj v Česku, asi sa to naučili od súdruhov v NDR. Z Drážďan cez Leipzig, Magdeburg do Hanoveru som ťahal ja, dobiehali sme pomaly stratený čas z Prahy. Pred Hanoverom malá pauza, na pumpe a až do Hamburgu som stále šoféroval.

Zdeno s notebookom na kolenách dokončoval robotu do práce, potom podriemoval. V Hamburgu sa už začalo zvečerievať, dali sme pauzu na pumpe. Na tých väčších pumpách pri dialnici sa platí 0,50€ za WC. Dostali sme však za to kupón na tých 0,50€, ktorý sa dá minúť v sieti púmp, kde majú tento WC systém. Takže sme mali zrazu 1€. Na pumpe sa však za to nedá takmer nič kúpiť. Po dlhšom hľadaní som našiel jablká po 0,50€ za kus tak som kúpil jedno Zdenovi a jedno sebe. Zdeno poteboval dokončenú prácu poslať cez internet, tak si od nemeckého T-comu na pumpe predplatil hodinu na internete cez wifi. Prehovorili sme tetušky v reštauracii na pumpe, či si môžme dobiť notebook a pokračovali sme v ceste. Zdeno šoféroval, ja som driemal, pozrel som si prechod cez dánske hranice, potom som zase podriemaval. Zdeno bol oddýchnutý, on podriemaval predtým. Okolo polnoci som sa zobudil. Zdeno sa ešte cítil, tak sme pokračovali. Okolo druhej, keď sme boli pred Aalborgom, mal dosť už aj on. Na prvej pumpe sme zastali, natankovali a na kraji parkoviska sme vytiahli spacáky a zaliezli za kríky vyspať sa.

Zdeno pri práci

Ráno sme vstali celkom skoro a pobrali sa ďalej. Boli sme necelých 200 km od Hirtshals odkiaľ nám išiel o 12.30 trajekt (ferry) do Larviku. Došli sme tam zhruba za dve hodiny o deviatej. Cesta vchádza do mesta a veľké smerovky nám ukazali smer na prístav ( havn po dánsky ). My sme sa mu však vyhli. Odbočili sme do centra, smerom k pláži. Tam sme nechali auto na parkovisku a išli sa prejsť k moru, nakoľko sme mali do odchodu viac ako tri hodiny. Pri mori bolo cítiť, že sa volá Severné. Fúkal celkom čerstvý vetrík. Pláž bola piesková pekná, rovná, čistá. Keby bolo tak o 10 stupňov viac tak ideálne letovisko. Spravili sme pár fotiek a vynadívali sa. Na informačnom paneli sme našli kúsok od nás zaznačené múzeum. Vydali sme sa smerom k nemu. Cestou sme prechádzali okolo campingu. Tie sú v Dánsku takmer všade. Na pumpách majú parkovacie miesta pre karavany, v prírode vyhradené táboriska. Na pumpách sa nachádzajú aj miesta na vyprázdnenie WC z karavanov.

Keď sme sa z pláže vydriapali k majáku tak sme pochopili prečo bolo múzeum na mape nazvané “bunker museum”. Išlo totiž o pozostaky betónových bunkrov z druhej svetovej vojny. Bol to celý komplex asi päťdesiatich bunkrov a stavieb s palebným stanovišťom pre 105 mm delá, ktorý mal za úlohu strážiť prístav. Zdržali sme sa tam viac ako hodinu. Fotili sme, obzerali, prečítali nejaké popisy. Prešli sme sa prístavným mestečkom s drevenými domami bez plotov, postavenými v malých uličkách.Potom sme sa vrátili k autu. Už na tomto mieste sme si pomaly začali zvykať na Škandináviu tým, že nám nerobil problém odísť na hodinu od nášho auta, ktoré malo na streche lyže iba voľne priviazané, nie zamknuté v nosiči. Ani nachvíľu sme nepodozrievali miestných z ničoho a nezapochybovali o nich. Proste iný kraj ...

Dásnke pobrežie

Maják v Hirtshals

Bunker múzeum ( museum )

Zdeno v akcii

Pri aute sme najedli na lavičke, Zase sme vzbudili lyžami pozornosť. Prihovorila sa nám mladá nemka, že kde budeme lyžovať. Keď odišla tak sme so Zdenom rozvinuli debatu, ktorej výsledok vydieť na spodnej fotke.

 
Lyžovanie v Dánsku na piesku

Áno, pokusnou metódou rangeri zistili, že lyžovať sa dá aj na piesku. Takže sezóna v Dásnku začala tohoto roku 15.8.

Pobalili sme sa , Zdeno vysypal piesok z lyžiarok a pomali sme šli k trajektu. Jediná kontrola spočívala v ukázani vytlačenej rezervácie z internetu. Bolá prvá a posledná. Nikoho už nič nezaujímalo, ani pasy. Zlatý Schengen. Lístok bol zaplatený už predtým cez internet. Chlapík nám podal ticket, nejaké papiere a lístky s našími menami. Jeden papier sme zavesili dnu na zrkadlo, ďalši s čiarovým kódom položili na palubovku a čakali. Asi hodinu. Na jednom terminály vykladali loď s menom Super speed 1, my sme čakali na Super speed 2. Tá prišla prázdna. Postupne vošli dnu auta z parkoviska. Auto sme nechali na palube 6, zelené B. Ako sme zistili neskôr, túto dôležitú informáciu si treba zapamätať. :D Vybehli sme po schodoch dve poschodia a ocitli sa na palube. Vnútri sa na dvoch palubách nachádzajú reštaurácie, bary, dutty free obchody, obchody s oblečením, nejaká zábavná miestnosť. Vyzerá to tam ako v obchodnom centre. My sme sa usadili na lavičke vonku, v zadnej časti lode. Našli sme si miesto v závetri a vyhrievali sa na slniečku. Vietor bol dosť silný. Fúkalo oprotí nám a k tomu loď pláva ešte ďalších 27 uzlov.

ferry Super speed

Pred príchodom sme ešte navštivili tax free shop. Norí sa tam išli zblázniť, ale pre nás ceny nič moc. Kúpili sme si akurát klobásy za nejakých 160 korún, aby sme mali čerstvé. Po chvíli sme uvideli kamenné Nórske pobrežie a asi za 10 minút nás rozhlasom poslali do aút. Vtedy sme zistili, že sme zabudli číslo paluby ( bolo to 5? alebo žeby 6? ) a ešte sme boli aj na schodisku A nie B. Nakoniec sme to však našli. Výjazd z trajektu bol trochu tlačenica a čakanie. Na konci parkoviska bola niečo ako colnica s dvoma pruhmi pre tých čo chcú niečo precliť a tých čo nechcú. Samozrejme my sme nechceli. :D. Aj keď colníci by mali možno iný názor. Vymotali sme sa z Larviku a čakalo nás už iba posledných 80 km po Nórsku do Bø.

Nórske pobrežie - Larvik

Šoférovanie v Nórsku nie je pre našinca :). Limity su 50 a 80 km/h. Chodci majú absolútnu prednosť. Vždy a všade. Tak isto sa berie ohľad na cyklistov. Nie je problém stretnúť cyklistu šľapať hore kopcom v protismere na hlavnej ceste. Trpezlivý nórsky šoféri ho iba obchádzajú. Všeobecne sa Nóri nikde neponáhľajú, netrúbia, jazdia slušne. Často je 80 mimo mesta znižené na 70 alebo 50. Zákruty su vyznažené pruhovanými značkami a rýchlosť znížená aj na 50 ako keby boli veľmi ostré. Pritom na Slovensku by si taká zákruta skoro ani značku nezaslúžila, nie to ešte zníženie rýchlosti. Z auta sme videli krásne jazerá, rieky, sídla. Nie je tu vyslovene riedke osídlenie, ale skôr také rozťahané. Aspoň tu v Telemarku. Nórsko vyzerá byť pekná krajina. Tých 80 km sme išli asi dve hodiny. Okolo siedmej večer sme prišli do Bø.

Pokračovanie nabudúce.