Cesta

Cesta a príchod.

Vyrážal som v stredu ráno z Levoče okolo pol ôsmej. Išli sme dvaja, aj s mojím bratom, potreboval zviesť do Prahy. V Žiline sme sa zastavili po Zdena. Bola celkom sranda ako to všetko nabalíme do auta, lebo ja som išiel už dosť plný. Nakoniec sa ale všetko podarilo, Zdeno musel doma nechať iba vrecko zemiakov. Do Brna šoféroval Rasťo, z Brna do Prahy ja. Tam sme sa vyspali u Zdenovej tety.

Ďalší deň sme išli cez Prahu, Rasťa sme vyhodili v Chodove na metro. My sme pokračovali ďalej. Trafili sme na Prahu blbý čas, zdržali nás zápchy. Nakoniec sa nám podarilo vymotať von. Potom smer Teplice. Tam nás zase zdržiavali práce na ceste. Konečne sme došli na hranie. Zastavili sme na poslednej pumpe. Boli sme celkom atrakcia s lyžami na streche. Dotankovali sme plnú, dali si dobrú polievku a hovädzí guľáš.

Za hranicou sme sa napojili na nemeckú diaľnicu. Radosť šoférovať. Dá sa tam robiť 220 až 250 km za dve hodiny s kľudnou jazdou. Na väčšej časti dialníc majú tri pruhy, hneď to pomôže plynulosti dopravy. Bol jeden úsek, kde bola ako keby staršia dialnica iba s dvoma pruhmi . Tam premaľovali čiary a celkom pravý pruh išiel po krajnici, rýchlosť bola obmedzená na 110 km/h, ale doprava bola plynulá. Ten nemecký poriadok cítiť všade. Prejavuje sa v takých drobnostiach ako napríklad: značka s popisom, že najbližších 12km nebude núdzový telefón, značenie výjazdov ( značka s bielym pruhom 300m pred začatím odbočovacieho pruhu, potom 200, potom 100 ). Výborná vec je aj číslovanie výjazdov. Majú to aj v Česku, asi sa to naučili od súdruhov v NDR. Z Drážďan cez Leipzig, Magdeburg do Hanoveru som ťahal ja, dobiehali sme pomaly stratený čas z Prahy. Pred Hanoverom malá pauza, na pumpe a až do Hamburgu som stále šoféroval.

Zdeno s notebookom na kolenách dokončoval robotu do práce, potom podriemoval. V Hamburgu sa už začalo zvečerievať, dali sme pauzu na pumpe. Na tých väčších pumpách pri dialnici sa platí 0,50€ za WC. Dostali sme však za to kupón na tých 0,50€, ktorý sa dá minúť v sieti púmp, kde majú tento WC systém. Takže sme mali zrazu 1€. Na pumpe sa však za to nedá takmer nič kúpiť. Po dlhšom hľadaní som našiel jablká po 0,50€ za kus tak som kúpil jedno Zdenovi a jedno sebe. Zdeno poteboval dokončenú prácu poslať cez internet, tak si od nemeckého T-comu na pumpe predplatil hodinu na internete cez wifi. Prehovorili sme tetušky v reštauracii na pumpe, či si môžme dobiť notebook a pokračovali sme v ceste. Zdeno šoféroval, ja som driemal, pozrel som si prechod cez dánske hranice, potom som zase podriemaval. Zdeno bol oddýchnutý, on podriemaval predtým. Okolo polnoci som sa zobudil. Zdeno sa ešte cítil, tak sme pokračovali. Okolo druhej, keď sme boli pred Aalborgom, mal dosť už aj on. Na prvej pumpe sme zastali, natankovali a na kraji parkoviska sme vytiahli spacáky a zaliezli za kríky vyspať sa.

Zdeno pri práci

Ráno sme vstali celkom skoro a pobrali sa ďalej. Boli sme necelých 200 km od Hirtshals odkiaľ nám išiel o 12.30 trajekt (ferry) do Larviku. Došli sme tam zhruba za dve hodiny o deviatej. Cesta vchádza do mesta a veľké smerovky nám ukazali smer na prístav ( havn po dánsky ). My sme sa mu však vyhli. Odbočili sme do centra, smerom k pláži. Tam sme nechali auto na parkovisku a išli sa prejsť k moru, nakoľko sme mali do odchodu viac ako tri hodiny. Pri mori bolo cítiť, že sa volá Severné. Fúkal celkom čerstvý vetrík. Pláž bola piesková pekná, rovná, čistá. Keby bolo tak o 10 stupňov viac tak ideálne letovisko. Spravili sme pár fotiek a vynadívali sa. Na informačnom paneli sme našli kúsok od nás zaznačené múzeum. Vydali sme sa smerom k nemu. Cestou sme prechádzali okolo campingu. Tie sú v Dánsku takmer všade. Na pumpách majú parkovacie miesta pre karavany, v prírode vyhradené táboriska. Na pumpách sa nachádzajú aj miesta na vyprázdnenie WC z karavanov.

Keď sme sa z pláže vydriapali k majáku tak sme pochopili prečo bolo múzeum na mape nazvané “bunker museum”. Išlo totiž o pozostaky betónových bunkrov z druhej svetovej vojny. Bol to celý komplex asi päťdesiatich bunkrov a stavieb s palebným stanovišťom pre 105 mm delá, ktorý mal za úlohu strážiť prístav. Zdržali sme sa tam viac ako hodinu. Fotili sme, obzerali, prečítali nejaké popisy. Prešli sme sa prístavným mestečkom s drevenými domami bez plotov, postavenými v malých uličkách.Potom sme sa vrátili k autu. Už na tomto mieste sme si pomaly začali zvykať na Škandináviu tým, že nám nerobil problém odísť na hodinu od nášho auta, ktoré malo na streche lyže iba voľne priviazané, nie zamknuté v nosiči. Ani nachvíľu sme nepodozrievali miestných z ničoho a nezapochybovali o nich. Proste iný kraj ...

Dásnke pobrežie

Maják v Hirtshals

Bunker múzeum ( museum )

Zdeno v akcii

Pri aute sme najedli na lavičke, Zase sme vzbudili lyžami pozornosť. Prihovorila sa nám mladá nemka, že kde budeme lyžovať. Keď odišla tak sme so Zdenom rozvinuli debatu, ktorej výsledok vydieť na spodnej fotke.

 
Lyžovanie v Dánsku na piesku

Áno, pokusnou metódou rangeri zistili, že lyžovať sa dá aj na piesku. Takže sezóna v Dásnku začala tohoto roku 15.8.

Pobalili sme sa , Zdeno vysypal piesok z lyžiarok a pomali sme šli k trajektu. Jediná kontrola spočívala v ukázani vytlačenej rezervácie z internetu. Bolá prvá a posledná. Nikoho už nič nezaujímalo, ani pasy. Zlatý Schengen. Lístok bol zaplatený už predtým cez internet. Chlapík nám podal ticket, nejaké papiere a lístky s našími menami. Jeden papier sme zavesili dnu na zrkadlo, ďalši s čiarovým kódom položili na palubovku a čakali. Asi hodinu. Na jednom terminály vykladali loď s menom Super speed 1, my sme čakali na Super speed 2. Tá prišla prázdna. Postupne vošli dnu auta z parkoviska. Auto sme nechali na palube 6, zelené B. Ako sme zistili neskôr, túto dôležitú informáciu si treba zapamätať. :D Vybehli sme po schodoch dve poschodia a ocitli sa na palube. Vnútri sa na dvoch palubách nachádzajú reštaurácie, bary, dutty free obchody, obchody s oblečením, nejaká zábavná miestnosť. Vyzerá to tam ako v obchodnom centre. My sme sa usadili na lavičke vonku, v zadnej časti lode. Našli sme si miesto v závetri a vyhrievali sa na slniečku. Vietor bol dosť silný. Fúkalo oprotí nám a k tomu loď pláva ešte ďalších 27 uzlov.

ferry Super speed

Pred príchodom sme ešte navštivili tax free shop. Norí sa tam išli zblázniť, ale pre nás ceny nič moc. Kúpili sme si akurát klobásy za nejakých 160 korún, aby sme mali čerstvé. Po chvíli sme uvideli kamenné Nórske pobrežie a asi za 10 minút nás rozhlasom poslali do aút. Vtedy sme zistili, že sme zabudli číslo paluby ( bolo to 5? alebo žeby 6? ) a ešte sme boli aj na schodisku A nie B. Nakoniec sme to však našli. Výjazd z trajektu bol trochu tlačenica a čakanie. Na konci parkoviska bola niečo ako colnica s dvoma pruhmi pre tých čo chcú niečo precliť a tých čo nechcú. Samozrejme my sme nechceli. :D. Aj keď colníci by mali možno iný názor. Vymotali sme sa z Larviku a čakalo nás už iba posledných 80 km po Nórsku do Bø.

Nórske pobrežie - Larvik

Šoférovanie v Nórsku nie je pre našinca :). Limity su 50 a 80 km/h. Chodci majú absolútnu prednosť. Vždy a všade. Tak isto sa berie ohľad na cyklistov. Nie je problém stretnúť cyklistu šľapať hore kopcom v protismere na hlavnej ceste. Trpezlivý nórsky šoféri ho iba obchádzajú. Všeobecne sa Nóri nikde neponáhľajú, netrúbia, jazdia slušne. Často je 80 mimo mesta znižené na 70 alebo 50. Zákruty su vyznažené pruhovanými značkami a rýchlosť znížená aj na 50 ako keby boli veľmi ostré. Pritom na Slovensku by si taká zákruta skoro ani značku nezaslúžila, nie to ešte zníženie rýchlosti. Z auta sme videli krásne jazerá, rieky, sídla. Nie je tu vyslovene riedke osídlenie, ale skôr také rozťahané. Aspoň tu v Telemarku. Nórsko vyzerá byť pekná krajina. Tých 80 km sme išli asi dve hodiny. Okolo siedmej večer sme prišli do Bø.

Pokračovanie nabudúce.