Gillnet fishing

Po návrate z Finse sme boli chytať ryby v rámci predmetu “Metodar og analyse av vilt- og fiskebestandar” čo v preklade znamená “Methods and analysis of wildlife and fish stocks”

Je to súčasť širšieho projektu zameraného na skúme vplivu vodnej elektrárne na ekosystém jazera Seljord (traduje sa, že v ňom žije morská príšera). Našou úlohou je nachytať 100 kusov pstruhov, odbrať z nich vzorky a spracovať výsledky. Chytá sa do žiabrových sietí – gillnets.

Prvýkrát bol s nami učiteľ menom Frøde, ktorého sme si hneď prekrstili na Frodo, Ukázal nám čo a ako, aby sme potom v budúcnosti mohli isť na lov už sami.

Frodo

Mali sme spolu 16 sietí s rôznymi priemermi ôk. Umiestnili sme ich na oboch brehoch jazera. Vždy to bola záležitosť dvoch dní. Prvý deň rozhodiť siete, druhy ich ísť pozbierať. Potom ešte do večera v laboratóriu. Ryby treba odmerať a odvážiť. Z každej treba odobrať šupiny a otolity na určenie veku, tkanivo na DNA analýzu, žalúdky na analýzu obsahu. A ešte určiť pohlavie ryby. Každý výlet nám vyniesol tak 30 až 40 rýb. Takže večery v laboratóriu boli dlhé.

Odmenou nám však boli pstruhy (samozrejme okrem poznania :)). Keď sa totiž pýtali učiteľov, že čo s vypitvanými pstruhy, tak odpovedali, že je to odpad a že ich máme vyhodiť. To určite, čerstvé pstruhy ...
Boli výborne. V rúre s cesnakom, na grile iba so soľou a všelijaké iné. Ešte sú posledné v mrazničke.

Grilovačka zo pstruhov

Rekordný úlovok čo sa nám podaril, bol krásny pstruh 65 cm dlhý a 2,9 kg ťažký, druhý najväčší akého som v živote videl.

 

Miro

Finse - hurá do terénu 2

NORGE!!

Ako ste sa mohli dočítať v predošlom blogu, čakal nás ďalší field trip. Po pár hodinách doma, skvelom spánku vo vlastnej posteli ( pozn. autora toto sa týka iba Mira) a ďalšej noci strávenou nad seminárkou a prácou sme ráno o 7 vyrazili z Bo smer Geilo. Šoféroval Miro, a ja som dobiehal spánkový deficit, pretože 2 hodiny spánku nestačia. Cesta bola krásna a veselá, ako spieva jedna pesnička nášho detstva. Jazerá, vysoké skalné steny, vodopády, tunely, prudké serpentíny a neoblomný dážď sprevádzali našu cestu. Podarilo sa nám natankovať, nakoľko sme šli cez hory bez takmer žiadnej civilizácie, najdrahší benzín. Cena bola 13,66 NOK ( približne 52 SK). Po asi 4 hodinách na ceste sme dorazili na Geila ( vyslovuje sa to jajlooo), kde sme nechali auto a mali chvíľu času. Na stanici okrem nás študenton Alpine Ecology boli aj Japonci, Briti, Američania, všetci čakajúci na vlak smer Finse a Bergen. Lístky na vlak sa dajú kúpiť na stanici, ale ak to človek zaplatí cez internet, cena je nižšia a hneď dostane aj niečo ako miestenku. Po nadiktovaní kódu a mena dostanete lístok, prípadne ešte sprievodca skontroluje ISIC a jeho platnosť podľa prolongačnej známky. Áno, sprievodcovia a pracovníci ŽSSK, čítate dobre, podľa prolongačnej známky, a nie podľa dát v čipe. Alebo fakt, všetko treba overovať toľko krát?
Vlak bol parádny, nádherný panoramatické výhľady, komfortné cestovanie ako má byť aj za komfortnú cenu (za 56 km 76 NOK = 300 SKK). Vo Finse nás prekvapil sneh s dažďom, krásny severný vietor a bosý Nór, vychutnávajúci cigaretu. Po pár minútach sme dokráčali ku Finse hytta, chatou vlastnenou Nórskym turistickým spolkom s kapacitou asi 120 ľudí. Izby boli krásne, mali sme zabezpečené raňajky a večere a celé to platila škola. Pracovali tu Poliaci a dokonca jeden Slovák! Chlapík žijúci v Londýne, pôvodom z Galanty, sympaťák a prvý Slovák, ktorého sme v Norge stretli...Skutočná dovolenka. Čakala nás len krátka prechádzka zasneženou krajinou, gulovačka so španielmi, ktorí boli v siedmom nebi a zahliadli sme aj zver! Po návrate, prišlo to v čo sme už asi ani neverili, že existuje. Teplá večera, ktorú si nemusíme sami variť. Aby som bol presnejší, polievka s chlebom a skvelou cesnakovou pomazánkou, ryby, mäso, zelenina, syry, rôzne prílohy kto si čo vybral ako druhé a zlatý klinec programu dezert v podobe pudingov a krémov. Samozrejmosťou bola káva, čaj, alebo džúsy. Neviem ako v Mirovom prípade, ale týmto dňom sa pre mňa začala šťastná fáza Erazmu v nórsku.

Jazero vo Finse

Finse hytta

Na ďalší deň, sme už ako bolo dobrým zvykom field tripu vyrazili do terénu a pomocou quadratic analyses sme hľadali rastlinky a určovali ich. Smer misie bol jasný, jeden z jazykov Hardangerjokulen (4. najväčší ľadovec v Nórsku) zvaný Bleisen ( modrý jazyk). Bol to náš prvý kontakt so skutočným ľadovcom, pokrytým hlbokými trhlinami z ktorých vyžarovalo modré


Španieli na ľadovci

svetlo – odraz od belasého ľadu. Španieli, my, Kirgizi aj PhD študentka Steffanie z Nemecka, všetci sme neodolali a vybehli hore. Po návrate na Finse hyttu, sme sa len uistili, že sa mu musíme ešte pozrieť na zúbok. Miro študoval metodiku ( Glacier book) a ja som vymýšlal somariny. Pokúsili sme sa na tento mini výlet nahovoriť aj ďalších, ale nakoniec nikto nechcel ísť. Ale rangerov takýto detail neodradí.

V nedeľu, posledný deň field tripu bolo počasie obstojné, síce zamračené, ale aspoň neboli zrážky. Po doobedňajšom programe, venovanom rastlinkám, sa vrcholové družstvo v zložení Miro a ja, okolo obeda vydalo smer ľadovec! Materiálu sme nemali veľa, jeden cepín a jedny mačky, takže sme si každý do batohu pribalili aj bol kila božej milosti a prilbu. Po ľahkom 2 hodinovom treku ku ľadovcu, sme sa nazuli do našej skromnej, ale morálne silnej výbavy a vyrazili pomedzi trhliny hore. Veru nebola to sranda, niektoré boli aj 40 metrov hlboké. Tak sa družstvo rangerov pod ťarchou metodickej doktríny, ktorej pravidlá sme snáď všetky porušili rozhodlo vyskúšať záchranu. Ako obeť som sa vybral ja. Malý skok do trhliny, ktorá sa tvárila bezpečne, a potom Miro so svojim porichtungom sa ma snažil vytiahnuť. No... išlo to..ale keby spadnem viac ako 10 metrov asi by tam nechal dušu a ruky aby ma vytiahol.

Miro a vrchol našej expedície

Zdeno na konci jednej z modrých trhlín

Tak sme metodicky zvolili čo najbezpečnejšiu trasu. Grémium sa vždy zhodlo na tom kade ísť. Našťastie sme našli stopy po predchádzajúcej výprave so sprievodcom (600 NOK na osobu za 2 hodinovú prechádzku) , tak sme to skúsili ich bezpečnou cestou. No keďže čas nás tlačil, tak asi po 250 možno 300 výškových metroch sme to otočili. Povedal by som, že táto prvá výprava bola lepšia ako prvý sex. Bolo to neskutočné, plné napätia, vzrušenia a ešte sme si to aj užili.
No každý zázrak raz končí, a o 19:07 prišiel náš vlak a bezpečne sme opustili Finse... miesto kde sa musíme vrátiť. Po hodine vo vlaku nás čakali už len 4 hodiny šoférovania domov do Bo.

Haukjelli - hurá do terénu

Jemný dážď a jeseň padá na zem,

Piaty týždeň v Nórsku premieňa sa vo včerajšok,

Preto ďalší príspevok na blog hádžem,

Aby ste všetci vedeli, že rangeri sú OK.

Po dlhšej odmlke Vás opäť všetkých zdravím, prisahám, že moje ruky už viac krát chceli napísať tento a iné blogy, ale z dôvodov kritického nedostatku jedla, času, spánku, lásky, alkoholu a drog to vážne nešlo.

V dnešnom blogu vám porozprávam o našom prvom field tripe (rozumej výletu do terénu za účelom poznania fauny a flóry). Prišlo pondelkové ráno 1. september, roku pána 2008, ja po prebdenej noci nad seminárkou na religionistiku, sme ráno v silnej zostave, rangers, Španieli, kirgizské slečny a zopár Nórov vyrazili smer Haukjelli. Haukjelli je názov osady, turistického centra, so zjazdovkami, jazerami, vyhľadávaným Nórmi hlavne kvôli poľovaniu. Totiž tu je to národný šport a tak mnohí trávia čas v zelenom goratexe vyčkávajúc na stáda jeleňov, sobov, losov, ktorých je na plošine Hardangevidda niekoľko tisíc. Náš ciel bol však iný. Spoznať faunu a flóru.

Začali sme hneď z hurta, po výstupe z autobusu. Zaujímavé druhy cievnatých rastlín a lišajníkov sprevádzal začiatok pravého nórskeho počasia ( 5 stupňov, dážď, vietor). Reku skutočne niet lepšej kombinácie. Prvý deň sme spoznali dovedna 40 druhov rastlín, no kvôli fakt vynikajúcemu počasiu sme to zakončili už okolo tretej poobede. Všetci premrznutí, uzimení a premočení. Goretex negoretex, nórsky dážď sa dostane všade.

Večer sme trávili sušením všetkého mokrého, a Marcos- jeden z dvoch španielskych chlapíkov sušil tak intenzívne, až mu zhoreli topánky J Veru nikdy netreba podceniť výkonne elektrické sušiče. Večer prebiehal v znamení sáčkovej stravy, a mirec hral karty so španielkami.

Druhý deň, sa počasie umúdrilo a tak sme konečne videli ako vyzerá haukjelli. Krásne jazierka, vo vyšších polohách ešte stále sneh, vysoké steny skalnatých hôr a gýčovo modrá obloha. Nádhera. No nič netrvá večne a nórske počasie už tobôž nie. Asi po dvoch hodinách skúmania alpínskej flóry začalo opäť pršať. Dážď bol vytravalejší ako my a tak keď sme sa po niekoľkých hodinách dostali do vyhriateho autobusu, nikto neodolal káve z automatu... Bola silná, ale hlavne teplá. V ten večer už nikto nechcel ísť do terénu, no bolo treba rozmiestniť pasce na myši, aby sme mohli analyzovať veľkosť ich populácie a vplyv na dravce. S Charliem ( Yankee zo severnej Dakoty), traja španielsky dobrodruhovia a ja sme vyrazili s jednoznačným cieľom. Miro sa zatiaľ staral o španielky, však reku také južanské ženy treba v tom počasí niečím zahriať.... tak opäť hrali karty.

Tretí deň sa začal zamračene a celú noc pršalo. Už sme boli zmierení, že po návrate budeme opäť sušiť jak diví. Deň nezačal práve najlepšie, nakoľko sa do našich pascí nechytila ani jedna myš. Inými slovami keď nie sú myši, nie sú ani dravce a o tom sme sa išli presvedčiť. Z ničoho nič sa počasie prudko zlepšilo, a my sme prudko vedeckou metódou s využitím GPS a rojnice hľadali dravce. Bola to krásna prechádzka, potoky, jazerá, gýčová obloha, snehové polia, no boli sme vo svojom živle. Jediná chybička krásy bola v tom, že sme nevideli ani jedného dravca. Takže skutočne... Keď nie sú myši, ani vtáka človek neuvidí.

Nasledovalo už len odoberanie vzoriek z vody, hmyzu a cesta domov. Všetko prebehlo hladko, aj som stihol urobiť cestou naspäť kopu vecí do práce. Tak takto nás privítali Nórske hory. S očakávaním sme sa tešili do Finse, kde vo štvrtok začínal náš ďalší no tento krát štvordňový field trip.